nedeľa 29. mája 2022

Dnes o sebadiciplíne. Žiadnej aj prehnanej.

Foto: Pexels

Dnes o sebadisciplíne. Žiadnej sebadisciplíne. Prehnanej sebadisciplíne. A o tom, ako by sme mali sebadisciplínu vnímať, aby sme sa z tohto všemocného slova nezbláznili. Každý z nás už raz nejaké to svoje zlyhanie schoval za „nemám žiadnu sebadisciplínu“, „chcel/chcela by som mať väčšiu sebadisciplínu“. Ale viete čo? Aj mať sebadisciplínu môže byť problém.

Čo je to vlastne sebadisciplína? Mám nejaký cieľ a nejaké predstavy ako ho dosiahnuť a sebadisciplinovane tieto predstavy plním určitým správaním. Nejesť po 18tej. Chodiť každý druhý deň cvičiť. Vybaviť si každý rok všetky preventívne prehliadky. Venovať sa 2 x do týždňa svojmu koníčku. Sú to vlastne také predsavzatia, ktoré si dávame v priebehu celého roka a snažíme sa ich plniť, ale občas sa nám to nedarí... A to je v poriadku. Občas to skrátka ide, občas skrátka nie.

Poviem vám z vlastného života - v priebehu roka sa mi viackrát vystriedajú obdobia, kedy cvičím a kedy nie. Niekedy cvičím 4 mesiace vkuse a potom si 2 mesiace na cvičenie ani nespomeniem. Blogujem cca 9 rokov. Keď „mám slinu“, dokážem aj rok a pol či dva roky pridávať články jeden za druhým. A potom... Neviem pol roka vyprodukovať ani jeden. Najnovšie sa mi v živote objavil ďalší dobrý príklad – od júna 2020 do apríla 21 som bez zaváhania dodržiavala svoj intolerančný jedálniček. Odolala som všetkým pokušeniam a zvládla som všetky situácie, kedy bolo náročnejšie ho dodržať, napr. na cestách, na návštevách, oslavách, v reštauráciách atď. Vďaka jedálničku som sa cítila výborne a ani mi nenapadlo zjesť niečo pomimo. Pred pár týždňami som bola na teambuildingu, kde sa „stalo“ (áno, samé sa to...), že som zjedla pár chodov mimo jedálniček a DOTERAZ (už je to mesiac) som sa z toho nedostala. Býva mi zle, ale naďalej pokračujem „v podvádzaní“, tu si dám koláčik, tam zmrzlinu, tatarku, obaľovaný karfiol, halušky, ...skrátim to, moja sebadisciplína v stravovaní je na bode mrazu a momentálne ani nemám vo výhľade deň, kedy by sa chcela vrátiť. Užívam si, že môžem "komukoľvek" z "čohokoľvek" odhryznúť, že ideme do reštiky a vyberiem si ako ostatní „normálni“ ľudia, že keď som dlho vonku, neťahám so sebou 5 krabičiek, ale zoberiem si take out ako za starých čias. A že po večeroch doma nevarím, ale trávim čas vonku s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Poviem vám pravdu, sú dni, kedy mi je z jedla zle. Niekedy sú príznaky mierne (únava, nadúvanie, nechuť čokoľvek robiť), inokedy horšie (a to už radšej nejdem komentovať:)). Ale. Viem, že keď to jedného dňa pre mňa bude opäť dôležité, k jedálničku sa vrátim. Len to nechcem robiť štýlom „zajtra začnem“ a v skutočnosti nezačnem. Moja psychika si to teraz pýta. Nejaký čas sa nezamýšľať nad zložením potravín, nad výberom jedla v reštaurácii, nad výberom reštaurácie. Lebo presne toto som robila denno-denne 24/7 celý uplynulý rok a potrebujem pauzu. A tu sa dostávam k dôležitým myšlienkam.

To, že sa vám v živote striedajú sebadisciplinované obdobia a obdobia bez akejkoľvek sebadisciplíny, je úplne normálne. Sme ľudia. A život prináša rôzne situácie. Niekedy niektoré veci pre nás dôležité sú, inokedy tie isté veci pre nás dôležité nie sú. Ak niečo vnímate iba štýlom „mal/mala by som“, ale nie je to pre vás priorita, potom sa do toho tu a teraz určite nedokopete (ale niekedy inokedy áno a nebude to pre vás žiadny problém). Ak niečo nerobíte, potom to pre vás skrátka iba tu a teraz nie je dôležité, nie je to zlyhanie. Výčitky sú to najhoršie, čo si môžete v takejto situácii do hlavy vpustiť, skúste sa ku každému odklonu od sebadisciplíny postaviť tak, že ste to tu a teraz potrebovali. Veľmi dobre viete, že keď raz budete naozaj chcieť, dokážete bez problémov opäť naskočiť na ten sebadisciplinovaný vlak.

Na záver už možno len myšlienka, že sebadisciplinovaní ľudia, resp. ľudia v tých svojich sebadisciplinovaných obdobiach sú tak trošku čudní:) Viem to podľa seba, keď som v minulosti napr. odmietala stretká s kamarátmi a išla som radšej cvičiť. Alebo som nešla na víkend za rodinou, ale som pracovala. Alebo som celú sobotu sedela doma, lebo som pripravovala „perfektný článok“, lebo som chcela publikovať 2 x do týždňa. Boli ľudia, ktorí túto vlastnosť v danom čase oceňovali alebo ju obdivovali, ale dnes mi ľudia s odstupom času dávajú spätnú väzbu, že tie moje sebadisciplinované obdobia vnímali skôr negatívne. Preto - ak nechcete byť úplný weirdo - hľadajte kompromis medzi anarchiou a dokonalosťou. Sebadisciplínou viete dosiahnuť veľa, viete dosiahnuť úžasné veci, ale keď vás ovládne, stávate sa väzňom vlastných pravidiel, a tu sa končí zábava.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára