štvrtok 13. januára 2022

Aká je práca šéfredaktorky?


Foto: Pexels

Krásne ráno vám prajem, ako sa máte? Dnes vám chcem napísať pár riadkov o tom, aká je práca šéfredaktorky, čo ma na tejto práci bavilo a prečo som s ňou pred 2 rokmi skončila. Dočítate sa tiež o najväčšej chybe, akú sme sa v redakcii dopustili + skúsim vám porovnať písanie časopisu a písanie blogu. Myslím, že takýchto článkov nie je veľa a koho by práca šéfredaktora lákala, nech vie, čo ho čaká:)

Prácu šéfredaktorky som vykonávala popri full time zamestnaní, resp. v rámci neho. Pracovala som ako projektová manažérka a vo firme, kde som bola zamestnaná, sme začali vydávať časopis. Manažment firmy to vnímal ako súčasť marketingu spoločnosti, pre mňa to bolo splnenie môjho 8? 10?-ročného sna. Po práci (šéf)redaktorky som veľmi túžila, vždy som rada písala, (ekonomickú) žurnalistiku mám aj vyštudovanú, ale práve na univerzite som pochopila, že nechcem pracovať pre žiadne existujúce slovenské médium, lebo... eh. Som zistila, ako médiá fungujú a nechcela som byť toho súčasťou (už 12 rokov nemám ani televízor, ha-ha).

Časopis sme založili traja - môj šéf (a. k. a. hlavný financmajster:)), externý grafik a ja. Mali sme v podstate rovnaké, resp. veľmi podobné predstavy, na všetkom sme sa vedeli rýchlo dohodnúť, po tejto stránke to bola skvelá spolupráca. Tematicky sme sa orientovali na projektový manažment, regionálny rozvoj, podporu podnikania. Vytvorili sme všetko od piky, bolo potrebné vymyslieť dizajn, rubriky, samotné články, nájsť vhodných obchodných partnerov (tlač, predaj), zostaviť redakciu, premyslieť cenovú politiku a ostatné podmienky predaja, stanoviť periodicitu tlače, naštudovať si platnú legislatívu a pravidlá vydávania časopisov, urobiť potrebné registrácie, riešili sme marketing, vybavovali objednávky, vytvorili a spravovali sme webovú stránku – bolo toho naozaj dosť, čo práca s časopisom zahŕňala. A to už sa dostávame k prvému kameňu úrazu:)

Robiť časopis POPRI niečom inom, pričom to NIEČO INÉ je projektový manažment a. k. a. práca veľmi náročná na čas a psychiku, je dlhodobo NEUDRŽATEĽNÉ. Naša redakcia bola malá, veľakrát sa stalo, že celé číslo som – s výnimkou dizajnu – pripravila sama, pretože naši redaktori neboli redaktormi v tom pravom zmysle slova a ani nepracovali priamo pre časopis, ale písali, keď mali čas a chuť (čo sa nestávalo často). Na mojich pleciach boli autorské články, obálka časopisu, úvodník, správa webu, správa mailovej schránky a on-line chatu, zabezpečovanie fotografií, správa objednávok (fakturovanie, odosielanie nového čísla), vyhľadávanie redaktorov, vyhľadávanie a oslovovanie respondentov do rozhovorov + prepis rozhovorov, komunikácia s redaktormi, grafikom a predplatiteľmi, správa facebookovej stránky, jazyková korektúra, záverečná kontrola (niekedy dve aj tri) finálneho čísla a rôzne iné čiastkové úlohy, ktoré sa operatívne vyskytli. Bolo skvelé, že som vo veľa veciach mala voľnosť, na druhej strane venovať sa toľkým činnostiam a to všetko popri (!!) full time práci – samozrejme, pracovala som aj po večeroch, počas dovoleniek, cez sviatky, cez víkendy. Takéto nastavenie nebolo udržateľné a ani rentabilné.

Osobne si myslím, že minimálne na marketing mal byť vyhradený jeden človek – odborník, čo sa aj reálne rozumie marketingu, lebo bez dostatočného množstva čitateľov nie je možné pokryť náklady a lowcostové riešenia potom vyzerajú presne tak, že jedna osoba je projektovým manažérom, šéfredaktorom, redaktorom, korektorom, sales manažérom, účtovníkom, personalistom, marketingovým špecialistom aj správcom webstránky. A teda už chápete, prečo som sa po 2 rokoch šéfredaktorovania rozhodla v tejto práci nepokračovať, keď som v danej firme po 5 rokoch ukončila pracovný pomer aj ako projektová manažérka – naša redakcia nebola dostatočne veľká a štruktúrovaná a na jej čele stálo (už pomerne vyfľusnuté) „dievča pre všetko“. Písanie projektov a písanie článkov pre časopis ma síce živilo, ale úplne najviac ma aj tak vždy bavilo písať zadarmo články na svoj blog. 

Čakala som, či mi redakčná práca bude s odstupom času chýbať, ale do tejto nostalgickej fázy som sa ešte nedostala. Som rada, že som si správu časopisu mohla vyskúšať, že som stála pri zrode nového slovenského titulu a že som to všetko zažila v podmienkach celkom novej redakcie, kde som si veľa vecí sama nastavila. Nadobudla som množstvo nových poznatkov a zručností a splnil sa mi veľký sen z kategórie „málo pravdepodobné“, ale táto kapitola sa pre mňa už uzavrela (dokonca ani neviem, či časopis ešte existuje - nepátram, nechala som to plynúť). Veľmi dobre mi redakčnú prácu kompenzuje tento blog, ktorému venujem pomerne veľa času, ale ani zďaleka nie toľko, ako som venovala časopisu, navyše veľa (administratívnych, monotónnych) úkonov v porovnaní s časopisom pri blogu odpadá. Ako veľkú výhodu svojho blogu vnímam, že nie je spojený so žiadnymi záväzkami; pri časopise som, samozrejme, vnímala, že na druhej strane sú predplatitelia, články musia byť odborné, vecné, zrozumiteľné a musia prinášať čitateľom dostatočnú pridanú hodnotu. Obe formy písania majú svoje pre a proti a kto vie, možno si ako štyridsiatnička založím nejaký on-line magazín:)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára