nedeľa 21. novembra 2021

Prečo toľko frfleme?

Foto: Pexels

Neviem, či je to nejaký všeobecný trend alebo len v mojom okolí sa vyfiltrovali ľudia, čo ustavične frflú, stále im niečo vadí, stále je niečo zle, stále sú s niečím nespokojní. Nedávno som si uvedomila, že kamkoľvek sa pohnem, je 99-percentná šanca, že niekto "zdrbe" mňa alebo budem svedkom, že niekto iný bude "zdrbaný". Na sociálnych sieťach je hejtu plné vedro. Stačí, že sa prejdete do potravín, nejaká roztržka medzi ľuďmi alebo zákazníkom a predavačkou musí byť. V práci je to samozrejmosť, že aj keď robíte najlepšie ako viete, niekomu sa to stále nezdá dosť. A potom prídete domov, zatvoríte vchodové dvere na bytovke, vydýchnete si, že aspoň tu ste v bezpečí a ejha, na nástenke visí poučný "pozdrav" od vytočeného suseda o tom, ako by sa obyvatelia bytovky mali a nemali správať.   

Viete, aj mne vadí 5465432 vecí. Ale všimla som si toto: veľa ľudí nevie svoju nespokojnosť vyjadriť A/ na správnom mieste/v správnom čase; B/ slušne. Často sa sťažujú na mieste, kde ich sťažnosť nemôže byť vypočutá alebo sa sťažujú spôsobom, ktorý nemôže byť akceptovaný z jednoduchého dôvodu - svoju požiadavku komunikovali nevhodne. Vadí vám určité správanie suseda alebo kolegu v práci? Namiesto toho, aby ste sa na túto osobu sťažovali iným ľuďom, porozprávajte sa priamo s touto osobou. A namiesto toho, aby ste na ňu zaútočili, zvoľte pokojný tón a vážte slová. Prípadne zvážte, či to, čo vám vadí, vôbec stojí za to, aby ste sa ozývali, kazili deň sebe aj ostatným.    

Koľkokrát by sme si mohli kusnúť do jazyka a nechať si svoju uštipačnú poznámku pre seba, ale NIE, my to musíme pustiť do éteru... Pravda je taká, že dnešný svet je plný netolerantných ľudí. Každý sa bije do pŕs a hľadí si svoje vlastné práva, ale málokto je ochotný správať sa tak, aby jeho konanie nezasahovalo do práv alebo komfortu iných. Potom tí, ktorí sa cítia poškodení, reagujú prehnane, lebo všetci máme určité odtiaľ-potiaľ a nikomu sa nepáči, keď mu iní s*rú na hlavu. Ale v poslednom čase akoby sme boli poškodení všetci. Komplet. Aj ja (a to som dobrák od kosti) sa občas pristihnem, že som v nejakej situácii zareagovala spôsobom, ktorý mi nie je vlastný, ak sa už vystupňujú okolnosti, ktoré mi vadia alebo ak som ich slušnou komunikáciou zastaviť nedokázala. 

A potom je tu ešte jeden môj postreh - nebyť frflošom sa už akoby ani neoplatí. Výborným príkladom je pracovné prostredie. Ak máte kolegov, ktorí okolo každej úlohy robia "cirkus", prípadne ju rovno odmietnu, samozrejme, že táto (často nevďačná) úloha pripadne tomu, kto ju prijme so slovami "jasné, vybavím". Ja MILUJEM pracovať s ľuďmi, ktorí sú pozitívne naladení, nič pre nich nie je problém, všetko sa dá ...také tie easy going typy so schopnosťou hľadať riešenia, lebo aj ja medzi takých ľudí patrím. Žiaľ, takýchto ľudí je veľmi málo a kto takto funguje, má už určite dávno svoj vlastný biznis alebo si našiel prácu, kde sa takýto prístup k práci vypláca. Ak sa vy s tým svojím "jasné, vybavím" ocitnete v kolektíve frflošov, potom je veľmi pravdepodobné, že časom začnete aj vy frflanie používať ako obranný mechanizmus, aby to náhodou nevyzeralo, že vám môže nadriadený prideliť ďalšiu nevďačnú úlohu, ktorú nikto iný nechcel. Ale platí to aj v súkromí. Je taká doba, kedy sa človek až hanbí (!!) povedať, že sa má dobre, lebo ľudia vám nedoprajú ani nos medzi očami.  

Myslím si, že veľa ľudí sa príliš sústreďuje na to, čo môžu a majú iní, ako sa správajú, ako žijú, čo hovoria, čo robia... Z nejakého dôvodu sme si zvykli konanie iných bezcitne hodnotiť a komentovať - už nielen na sociálnych sieťach ale často v reálnom živote sa ľudia (slušne povedané) ohodnotia tak, akoby to kedysi urobili len z anonymného účtu na internete. Arogancia, drzosť a intolerancia prerástli do pre mňa desivých rozmerov a úprimne vám poviem, že ma až prekvapí (a nehorázne poteší!), keď zažijem s niekým cudzím príjemný small talk; keď vidím, že si ľudia pomôžu alebo keď niekto pomôže mne, lebo fakticky ľuďom už robí problém aj podržať vám dvere, keď idete s veľkým nákupom. Často sa mi stáva, že JA púšťam mužov prvých cez dvere alebo že sa mi niekto neodzdraví, pritom ma ten človek na 100 % videl aj počul. Ľudia sa v poslednom čase nevedia usmiať. Poďakovať. Poprosiť. Pochváliť iných. Mať úctu voči iným a tolerovať sa. Možno k tomu prispela táto čudná pandemická doba, ale nevyhovárajme sa teraz so všetkým na pandémiu. Viem, že sa tento článok nedostane k tak veľkému počtu ľudí, ako by sa mi páčilo a viem, že kto je od kosti zlý, s tým ani takéto články nezamávajú, ale ak ste tento článok čítali a dočítali ste až sem, 

buďte VY tou pozitívnou zmenou, tým dobrým príkladom, ktorý inšpiruje ostatných. 

1 komentár:

  1. V práci to fakt funguje, zistila som, že tí čo nadávajú majú svätý pokoj. Sú aj práce, kde sa cení odhodlanie a úprimnosť ale treba ich dlhšie hľadať.

    OdpovedaťOdstrániť