sobota 27. novembra 2021

Máte život naplnený (prácou)?


Foto: Pexels

Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že mať život naplnený a mať ho naplnený prácou je rozdiel. Vždy som bola makáč. Nikdy som nevyhľadávala jednoduché cesty, skratky, konexie, žiadať o pomoc alebo sa vzdať u mňa neprichádzalo do úvahy. Už na strednej škole som nadobudla dojem, že keď chcem niečo dosiahnuť, musím pre to makať. Na vysokej škole v ambicióznom kolektíve som si to uvedomovala niekoľkonásobne viac. Snažila som sa robiť všetko to, čo by mladý človek (podľa nejakých neexistujúcich návodov) pre svoj budúci úspech robiť mal - hľadala som si zaujímavé brigády, drtila sa jazyk, pracovala som v zahraničí, robila si rôzne kurzy a skočila som po všetkom, čo by dobre vyzeralo v životopise. Podarilo sa mi získať atraktívne džoby, kde som pracovala na veciach, ktoré mi dávali zmysel a keď sa ma vtedy niekto spýtal, čo robím, bola som na svoju prácu pyšná (pyšná s veľkým P!). ALE. Mať atraktívny džob ide často vždy ruka v ruke s tým, že človek musí platiť daň adekvátnu práve tej atraktívnosti práce, ktorú vykonáva. Prepracovanosť. Žiadny súkromný život. Žiadni kamaráti. Žiadny čas pre seba. Mesiac čo mesiac ti prichádzajú na účet peniaze, ale ty nemáš čas ich minúť, lebo sú dni, kedy nestíhaš obed ani ísť do potravín. Stres, strach, zdravotné problémy. Toto som v pláne nemala. 

Neviem, či to aj vy tak vnímate, ale v dnešnej dobe je veľmi ospevovaná práca do úmoru, vysoká efektívnosť, prepínanie síl. Ale takto sa dlhodobo fungovať nedá. V istom bode príde zlom a aj ten, kto kedysi z celého srdca túžil mať atraktívny, dobre platený džob, si povie, že by radšej robil niečo jednoduchšie, menej stresujúce, za menšie peniaze. Spomínam si na svoje mentálne zrútenia, kedy som si hovorila, že by som šla na mesiac, dva (tri) na úrad práce alebo robiť niečo za minimálnu mzdu, len ma už, prosím, vysloboďte z tohto prekliatia!!  Človek niekedy potrebuje nechať veci zájsť príliš ďaleko, aby spoznal svoje hranice a až to ho naučí si tieto hranice osvojiť a strážiť. V súčasnosti, po tom, čím som si prešla, si už veľmi starostlivo sledujem, koľko času a energie venujem práci + iným činnostiam z kategórie "povinnosti", lebo sa v tomto cítim ako abstinujúci alkoholik - kedykoľvek by som do toho mohla opäť spadnúť, tak si radšej ani neprivoniavam. 

Dnes mám prácu, ktorá nie je atraktívna tak, ako by sa mi pred tými 6 - 10 rokmi, keď som študovala, páčilo. Vlastne keby mi ešte pred 5 rokmi niekto povedal, že budem robiť to, čo robím, pravdepodobne by som sa rozplakala:) Napriek tomu sa pri písaní týchto riadkov musím usmievať, pretože nikdy doteraz som nebola šťastnejšia, konečne nachádzam niečo, čomu sa hovorí work-life balance. Pracujem, ako sa hovorí, od 9 do 5 (obrazne povedané, v skutočnosti od 8 do 16:)), som finančne nezávislá, mám kopu času na svoje koníčky, na seba a svoje sny, cítim sa slobodná. Toto som v tých kvázi atraktívnych džoboch nepoznala. A to ma privádza k pár myšlienkam - pretože tento článok nie je o mne, ale chcela som vám vyrozprávať svoju osobnú skúsenosť, aby vám tento článok dával zmysel:

  • Z nejakého dôvodu prácu vnímame ako niečo, čo nás definuje. Ak máme atraktívny džob, cítime sa hodnotnejší a takto (nechtiac) vnímame aj iných ľudí - cez prácu, ktorú vykonávajú (školník znie inak ako architekt, že). Pritom samotným názvom pozície sa šťastie nemeria. Lebo čo je to šťastie? Pre každého niečo iné a existujú aj šťastní školníci aj nešťastní architekti, to mi verte.
  • Namiesto atraktívnej práce by sme si mali hľadať vhodnú prácu - prácu, ktorá nám umožňuje žiť život, po akom túžime (lebo nie každý túži naháňať sa od svitu do mrku a zaspávať so služobným telefónom).  
  • Je skvelé, keď vás práca napĺňa, ale práve vtedy by vám mala svietiť výstražná kontrolka - medzi zápalom práce a prepracovaním je pekelne tenká čiara. 
  • V rámci svojich pracovných skúseností som mala možnosť spoznať alebo osobne sa stretnúť s ľuďmi na zaujímavých, aj veľmi vysokých pozíciách, žiaľ, charakter niektorých ma donútil reálne uvažovať nad možnosťou, že utečiem z miestnosti. Na druhej strane milujem (MILUJEM) tie momenty, kedy sa ocitnem zoči-voči človeku, ktorý má bežný džob a ten človek je... no jedným slovom ÚŽASNÝ. Človek, ktorý robí svoju prácu rád, rád komunikuje s ľuďmi, je ochotný, priateľský, takýchto ľudí by som najradšej vystískala:) ...čím chcem povedať - akokoľvek atraktívnu prácu máte, nikdy nenarovná váš krivý charakter a akokoľvek bežnú prácu máte, vždy viete zažiariť vďaka svojmu prístupu a svojej osobnosti.
  • Pohodová práca nie vždy = podradná alebo zle platená práca. Dôvodom, prečo sa bojíme odísť zo zamestnania, kde nám práca prerastá cez hlavu, je naša obava, že si nič lepšie nenájdeme. Možno som mala len šťastie, ale mne sa pred 2 rokmi, keď som menila prácu, fakticky stalo, že som prešla z extrémne stresujúceho zamestnania do zamestnania nie vyslovene pohodového, ale rozhodne viac pohodového a nenašla by som žiadnu (žiadnu!) oblasť, v ktorej by som si oproti predchádzajúcemu džobu pohoršila. Tým vás chcem povzbudiť a potešiť vás, že aj takéto scenáre sa dejú a môžu sa stať aj vám:)
  • Na záver. Jedno veľké zistenie. Ak ste od prírody perfekcionista, makáč, svedomitá osoba a záleží vám na tom, aké výstupy po vás zostávajú, môže vám práca prerásť cez hlavu čomukoľvek sa venujete. V takomto prípade, ak o sebe viete, že tlak, ktorý pociťujete, si vy sami vytvárate, nepomáha zmena práce, pomáha jedine zmeniť prístup:) 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára