sobota 13. marca 2021

Máte svoje sny premyslené?

Foto: Pexels

Nedávno som počúvala audioknihu Ako si správne priať. Bolo to vlastne Tajomstvo, len prerozprávané iným človekom, cez iné príbehy. Aj keď som pointu poznala a nič prevratné/nové som sa nedozvedela, niečo mi tá knižka predsa len dala. Opäť som sa zamyslela nad niečím, čo už mám dlhšie v hlave, ale konečne som to počula z úst iného človeka - niektoré sny nás dovedú tam, kde sme byť nechceli. Stalo sa to aj vám? Autor knihy Ako si správne priať vysvetľuje, že v takomto prípade sme svoj sen celkom nedomysleli. Túžime po niečom veľmi konkrétnom za veľmi nekonkrétnych okolností. 

Dlho som snívala o práci šéfredaktorky. Trvalo 10 rokov, kým sa mi sen splnil. Časopis som vybudovala spolu s ďalšími dvoma zanietencami celkom od piky. Navrhli sme dizajn, obsah, prešli si procesom registrácie, vyriešili množstvo organizačných a administratívnych otázok, tvorili sme, skúšali, vzdelávali sa. Boli sme redaktori, grafici, marketéri, skladníci, vydavatelia, korektori. Vymýšľali sme témy, spravovali webovú stránku, hľadali redaktorov, robili rozhovory, vystavovali faktúry. Každý jeden obrázok, každý jeden článok a každá jedna veta mi prešla rukami a ten pocit, keď som na konci mesiaca držala hotové číslo, bol na nezaplatenie. Neviem presne, koľko mesiacov prešlo, dosiahnutý cieľ stratil na atraktivite a mne práca šéfredaktorky prestala robiť radosť.  

Keď som cca pred 8 rokmi založila tento blog, písala som o veciach, o ktorých písali iné blogerky, pretože som medzi nimi mala svoje vzory a keď sa darilo im, bol by v tom čert, aby sa nedarilo aj mne. Kozmetika, recenzie, oblečenie, new in, hauly... Túžila som po produktoch zadarmo, zaujímavých spoluprácach, zážitkoch a aby ma blog živil. Jedného dňa tie spolupráce prišli. Dostávala som produkty zadarmo, zúčastnila som sa niekoľkých akcií. A cítila sa ako zapredanec. Ako bábka, ktorej rukami a nohami šklbú iní. Tancuj ako ti pískajú. Obsah na mojom blogu bol nadiktovaný. Keď som si spätne preklikala svoje posledné články, bol to trash, aký by som ani sama nečítala. Uvedomila som si, že mi tieto veci nedávajú zmysel. Že ich robiť nechcem.

Už hrozne dlho som túžila dostať nejakú zaujímavú pracovnú príležitosť - len tak z neba, z ničoho nič, zo dňa na deň. Veď ľuďom sa to stáva, len mne sa to ešte nestalo. Ja som pri hľadaní práce vždy sedela na Profesii, nikto ma na ulici len tak neoslovil, že ahoj nádhera, ty mi svojimi skills strašne zapadáš do biznisu... Obdivovala som tú schopnosť - a ja vôbec netuším, čo je to za schopnosť - že niektorých ľudí si pracovná príležitosť - a nie hocijaká, ale rovno práca snov - nájde sama. "Dostala som ponuku..." a už si ani nemusela pokračovať, lebo mne už vŕtalo hlavou, ako to ľudia robia, že dostanú ponuku? Nedávno sa mi to stalo. Dostala som Ponuku. Ponuku s veľkým P, lebo to bol fakticky dream job. Týždeň som kvôli tomu nespala, bola som vďačná a pyšná, pretože táto ponuka prišla na základe mojich doterajších výstupov, skúseností, referencií, schopností, vlastností a to je fakt pecka. Naozaj sa mi toto stalo?! Prešlo ďalších pár dní a ja som som to vedela. Vedela som, že tú ponuku nezoberiem. 

Vybrala som len 3 príklady zo svojho vlastného života, v skutočnosti ich bolo oveľa viac. Vo všetkých troch prípadoch som sa sústredila na cieľ, na tú konečnú stanicu, ale nedomyslela som, kde tá stanica bude stáť. Úplne som vytrhla cieľ z kontextu. Môžete chcieť bazén - otázka je, či chcete mať plavecký bazén za svojím veľkým luxusným domom na Miami alebo nafukovačku z Lidla na balkóne v Hornej Maríkovej alebo prasknuté potrubie v kúpeľni (kdekoľvek). Zákon príťažlivosti funguje, o tom som presvedčená, ale evidentne nie vždy mu dávame dostatočné inštrukcie k tomu, čo k nám má priniesť:)

Máte podobnú skúsenosť?