štvrtok 26. novembra 2020

Čomu venujete svoju energiu?

Foto: Pexels

Čím ďalej viac si uvedomujem, aké je dôležité, čomu a komu venujeme svoju pozornosť. Všetci máme svoje starosti a radosti, ale ani nie tak tieto starosti a radosti samotné, ako náš prístup k nim určuje, ako sa cítime. Či sme spokojní alebo nie, či sa cítime naplnení alebo nie, šťastní alebo nie. Verte alebo nie, aj keď niektoré "nešťastíčka" ovplyvniť nevieme - nepýtajú sa nás, skrátka prídu - veľa nepríjemných pocitov vieme eliminovať, ak vedome pristupujeme k budovaniu svojho šťastia. "Každý si je sám strojcom svojho šťastia" nie je iba klišé, ale každý deň, každá hodina, každá minúta nášho života je tvorená... Čo čakáte, že teraz poviem?:) ...je tvorená veľkým šéfom a veľkým šéfom ste VY. Vy rozhodujete, čo budete v daný deň robiť, kedy vstanete, čo si oblečiete, s kým sa stretnete, čo budete jesť, kam pôjdete do práce, ako strávite voľný večer a pod. Uvažovali ste niekedy nad tým, že každý deň, každá hodina, každá minúta je tvorená našimi rozhodnutiami? Každý rok a celý náš život je tvorený súborom, obrovským súborom malých či väčších rozhodnutí. Teraz by ste mohli - čo ja viem - byť v polovici cesty na Mont Everest, ale vy ste sa rozhodli prečítať si tento článok. Možno vás k tomu viedla nuda alebo prokrastinácia, ale možno ste si tento článok prečítať chceli a dúfate, že vám niečo užitočné prinesie. Dôvody, ktoré nás dovedú k určitému rozhodnutiu - čomu venujeme svoj čas a energiu - môžu byť rôzne a v tomto článku by som vás chcela upozorniť, že na týchto dôvodoch sakramentsky (!) záleží. Ak robíme veci z nesprávnych dôvodov, nikdy nám nebudú prinášať potešenie. Musím, mal by som, nemal by som, očakáva sa odo mňa, ak to neurobím, tak (si niekto niečo pomyslí, príde trest a pod.) nie sú správne dôvody. Je možné, že chodíme do práce, ktorá nás nebaví, ale chodíme tam (roky), pretože nejakú prácu mať musíme, bojíme sa zmeny (čo ak to bude zmena k horšiemu?), bojíme sa odmietnutia na pracovných pohovoroch, bojíme sa straty príjmu. Možno nezmyselne zotrvávame v neperspektívnom vzťahu, lebo sa bojíme samoty alebo toho, že sa už nikto lepší nenájde, desia nás reakcie okolia alebo otázka, ako obdobie po rozchode zvládneme. Možno udržiavame kontakt s ľuďmi, ktorých spoločnosť nás neteší a nijako nás neobohacuje. Po večeroch im odpovedáme na správy, riešime ich trápenia, hráme záujem, posielame smajlíky, vymýšľame výhovorky, prečo sa s nimi ani tentokrát nemôžeme stretnúť. Chcem tým povedať, že niekedy sa nehorázne prekonávame, aby sme niečo urobili, niekam išli, niečo povedali, niečo dodržali, ale v skutočnosti to nie je to, čo nám robí radosť, resp. po čom nám srdce piští, resp. na čom záleží. Ak by sme dokázali včas identifikovať, ktoré činnosti, veci, ľudia a situácie nám nespôsobujú radosť, nemuseli by nás viac zaťažovať. Predovšetkým by sme sa nemali trápiť kvôli veciam, ktoré neovplyvníme. Nemali by sme si na seba brať trápenia iných. Nemali by sme sa snažiť každému páčiť a každému vyhovieť. Ak sa ráno pri čistení zubov pozeráte do zrkadla a stojíte pred rozhodnutím "čo budem dnes robiť?" vyberte si niečo, čo vás bude baviť, čo zbožňujete, v čom vidíte zmysel, vďaka čomu rastiete. Samozrejme, nie každá chvíľa je plne v našich rukách, ale zaraďte príjemných aktivít do každého dňa čo najviac. Nebojte sa povedať nie niečomu, na čo chcete povedať nie. Nebojte sa pracovať na svojich snoch, nech sú akokoľvek vzdialené. Oslavujte každý malý úspech, každé drobné víťazstvo. Urobte si láskavosť a neplytvajte svoj čas a energiu na to, čo vás ničí. Je to váš život a vy ste tu šéfom. 

1 komentár:

  1. Iva perfektne si to zhrnula. Súhlasím úplne so všetkým a už tiež sama viem, že len ja si tvorím svoj vlastný život. Ok možno neviem ovplyvniť to, kedy si napríklad nájdem toho pána božského a niekedy ma to aj trápi. No potom si poviem, že sa radšej fakt chcem zo života tešiť a tak som sa teraz zamerala na radosť. Skrátka každý deň robiť a zažívať najviac radosti koľko to len ide. Čo sa týka nepespektívnych ľudí tak tých som už asi takmer všetkých zo života vytriedila. Za niekotrými mi je síce trochu ľúto avšak je pravda, že ich spoločnosť ma vysávala a škodila mi.

    OdpovedaťOdstrániť