sobota 16. marca 2019

Čas na dovolenku


Tento článok venujem všetkým ľuďom, ktorí svojej práci venujú viac ako je zdravé. 

Ahoj decká.

O mojich neveselých začiatkoch v práci som vám už písala (článok nájdeš tu). Medzičasom sa veľa vecí zmenilo, napríklad to, že už práci nevenujem 12 hodín denne, večery, sviatky, víkendy. Naučila som sa chodiť do práce medzi pol ôsmou - ôsmou a odchádzať o štvrtej. Na druhej strane je tu niečo, čoho sa mi stále zbaviť nepodarilo. Stres. Síce je moja práca dosť o termínoch a striktnom manažmente (času, úloh, ľudí), povedala by som, že do veľkej miery si stres vyrábam sama. Nestresujú ma len ľudia a veci, ktoré ma pri práci vyrušujú, ale aj pocit, že by ma niečo mohlo vyrušiť. Stresuje ma plná mailová schránka, 4 telefóny, ktoré zdvíham a práca, ktorá mi medzičasom "stojí". Tak veľmi sa upínam na to, aby som vedome neurobila nejakú chybu, že ma všetky tieto (aj potenciálne) vyrušenia (a že ich je dosť!) vedia vyčerpať do nepríčetna. Mávam obdobia, kedy to zvládam lepšie, inokedy sa ešte aj v noci budím na to, ako mi hlavou víria pracovné úlohy (niekedy neexistujúce, ale to zistím až po tom, ako sa prebudím a som schopná myslieť racionálne). Dokonca aj počas dovolenky bývam "v strehu". Podvedome očakávam telefonát alebo úlohu, ktorú bude potrebné bezodkladne vybaviť. Žiaľ, v dnešnej dobe ľudia úplne nechápu význam dovolenky a pre mňa nie je dovolenka to, keď mám pocit neobmedzenej zastihnuteľnosti. Asi chápete, že čerpanie dovolenky sa týmto stáva málo atraktívne a človek radšej do práce príde a vybaví, čo treba, ako by mal mať nejaké kvázi voľno, počas ktorého má prehľad o všetkých veciach, ktoré sa mu medzičasom kopia na stole. 

Pixabay via Pexels

Ak sledujete môj Instagram, viete, že mi nedávno zistili histamínovú intoleranciu. Problémy som mávala už pár rokov, no v posledných mesiacoch začali byť neznesiteľné a obmedzovali ma v bežnom fungovaní. Za hlavný spúšťač a faktor, ktorý túto intoleranciu zhoršuje, sa považuje stres. Čo ma neprekvapuje, pretože po a/ stres je spúšťačom mnohých škaredých vecí a po b/ stresu mám na rozdávanie. Odkedy o intolerancii viem, oveľa viac ako inokedy si uvedomujem, ako sama seba "bičujem" k disciplíne, výkonom, výsledkom - a to aj v súkromnom živote - až ma to doviedlo k poznaniu, že nie povinnosti, ale môj prístup k nim ma doviedol až sem. 

Nie je dôležité, čo sa postaví pred teba, ale ako sa k tomu postavíš ty.  

Medzi mojimi novoročnými predsavzatiami bolo aj jedno: "Čerpať dovolenku ako normálny človek". Doslova takto som si to napísala. Normálni ľudia predsa čerpajú dovolenku a niekedy im je aj tie 4 týždne málo. Môj dovolenkový priemer bol asi tak 7 dní za rok?! Aj keď mám svoju prácu rada, teraz viac ako inokedy cítim, že potrebujem pauzu. Okrem štandardných stresov v práci mám teraz obdobie, kedy chodím od lekára k lekárovi, ráno vstávam o hodinu skôr, pretože si potrebujem pripraviť špeciálnu stravu na celý deň, napriek tomu niektoré dni trávim v neznesiteľných kŕčoch a do toho sama seba klamem, že to zvládam s prehľadom. Decká, takto to nefunguje. Ak viete, že je niečo vo vašom prístupe k povinnostiam nesprávne, riešte to, kým nebude neskoro. Ja som tiež mohla brať veci viac ízy pízy a nemusela som tu teraz jesť ryžu 14 x za týždeň. Bolo to moje slobodné rozhodnutie, ale očividne som ho neurobila. 

Týmto článkom sa chcem prihovoriť najmä mladým ľuďom, ktorí po škole vkročia do pracovného života a nepociťujú potrebu oddychovať, nevedia oddychovať alebo skrátka majú pocit, že si oddych nemôžu dovoliť (prípadne kombinácia všetkých troch). Verte mi, ošľahať ťažko zarobené peniaze na dovolenku je lepšie ako míňať ich na doktorov a na lieky. 

Jediné, čo potrebujete, je zakročiť včas. 

2 komentáre:

  1. Tu intoleranciu má aj moja kamoška a nie je ti jednoduché. Mne zistili celiakiou a ta je tiea spustená stresom a toho mám tiež dosť. Hlavne jeden rodinný príslušník sa do mňa nonstop obúva a nie je to príjemné. Ostáva nám asi len zmeniť postoj presne ako píšeš. Umrieť pre práci či ľudí ktorým sa nedá zavďačiť nemá zmysel.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi obdivujem ľudí, ktorí majú nejakú zdravotnú prekážku a nesťažujú sa, lebo ja som zatiaľ v štádiu, kedy mi tieto veci zamestnávajú 90 % mozgu a čo v hlave, to na jazyku... Držím palce, aby sa Tvoj známy umiernil:)

      Odstrániť