nedeľa 18. novembra 2018

O sebadôvere a sebaláske

Ahoj decká, 

v poslednom čase si všímam, ako sa my ženy dokážeme ponižovať. Navzájom, ale i samé seba. V duchu aj nahlas. A nepáči sa mi to.

Určite ste už aj vy niekedy boli v situácii, kedy si vaša kamarátka "sypala popol" na hlavu ("som škaredá", "som tučná"...) a vy ste ju ubezpečovali, že to nie je pravda, veď predsa je pekná, šikovná, inteligentná... A ak nemáte sebavedomie level tritisíc, určite už aj vás niekto takto utešoval. Nie raz, nie dvakrát. Lenže prečo to vlastne robíme?

Foto: Luizclas via Pexels
Žiadnej z nás by sa nepáčilo, ak by niekto na našu adresu hovoril niečo škaredé. Ak by sa tak stalo, pravdepodobne by sme s tým niečo urobili. Tak prečo potom dovolíme svojmu JA, aby nás terorizoval? Od zlých ľudí sa dá "odstrihnúť" ľahšie ako od vlastného mozgu, ale ak s tým niečo nespravíme my, nespraví to nikto za nás. Žiadna kamarátka. Žiadne slová útechy. Práve naopak, ak nespravíme niečo so svojím pohľadom na seba samú my, aj tú kamošku to jedného dňa prestane baviť.

Jedna vec je, keď má niekto objektívne s niečím problém a ten problém je reálne prítomný. Medzi nami žijú ľudia s reálnym hendikepom, ktorí môžu povedať, že sú v určitých situáciách v nevýhode. Tento článok je však o neexistujúcich "problémoch", ktoré si vymýšľame. Ktorými zbytočne zaťažujeme svoju psychiku a - povedzme si to na rovinu - aj ľudí vôkol nás. Žiaľ, takto si samy vytvárame začarovaný kruh, kedy to, čo o sebe hovoríme, si začnú všímať/myslieť aj ľudia v našom okolí. Otázka znie - prečo nútime iných ľudí myslieť si o nás niečo zlé?

Ak teda nechceme, aby nás ľudia vnímali cez naše (reálne alebo vymyslené) nedostatky, nepoukazujme na ne. Niektoré veci si ľudia nevšimnú, ak na ne neupozorníme. A to je fakt. Ktorý ma priviedol k napísaniu tohto článku. Pretože sa v mojom okolí nazbieralo viacero príkladov, kedy som niekoho začala vnímať presne podľa toho, ako sa dotyčná osoba o sebe vyjadrovala. Ak sa ku sebe správaš určitým spôsobom, nemôžeš chcieť, aby sa iní ľudia k tebe správali inak. Ale poznám aj opačné prípady - ženy, ktoré nemajú potrebu sa nahlas akokoľvek hodnotiť, pri ktorých rozmýšľam, aké by bolo super, keby sme všetky raz dospeli do tohto štádia.

Kdesi som o sebeláske čítala peknú myšlienku - láska k sebe je ten najvyššie položený pohár v pyramíde. Až keď sa tekutinou naplní najvyššie položený pohár a začne pretekať, začnú sa napĺňať aj poháre pod ním. Inak povedané, kto naplní láskou seba, iba ten dokáže lásku vyžarovať. Nezabúdajme teda, že naše vnímanie samej seba sa veľmi odráža aj na vzťahoch s inými ľuďmi. 

Verte mi, žiadna žena - aj keď to tak navonok prezentuje - so sebou nie je na 100 % spokojná. Človek sám seba vníma inak, sami seba prežívame a riešime sa viac ako nás prežíva a rieši naše okolie. Nedostatky sú blbé v tom, že podľa nás sa na ne díva "celý svet", ale v skutočnosti sú väčšine ľuďom ukradnuté. Naopak, kúzlo nedostatkov spočíva v tom, že je možné ich premeniť na výhodu, jedinečný znak - niečo, bez čoho by ste to už neboli vy.

Na záver pripájam ešte pár myšlienok na zamyslenie:
1. Ak by sa nám zajtra malo stať niečo zlé, boli by sme vďačné za všetko, čo máme dnes. Buďme vďačné za všetko, čo máme dnes.
2. Nech už je váš nedostatok alebo "nedostatok" akýkoľvek, vždy sa nájde niekto, komu sa bude páčiť.
3. Dokonalosť neexistuje. Krása je subjektívna a nikdy sa nebudete páčiť všetkým.
4. Akonáhle odstránite jeden nedostatok, nájdete si ďalší. Riešenie: Prestaňte hľadať nedostatky. 
5. Prirodzenosť je obvykle najkrajšia. 

Byť vyrovnaná sama so sebou je dlhý proces, ale na začiatok stačí, keď na túto cestu aspoň vykročíme. Možno to nebude lepšie zajtra ani o týždeň, ale o rok, keď sa pozrieme späť, budeme už niekde celkom inde, ako sme dnes. 

Prajem vám krásnu nedeľu!

1 komentár:

  1. Presne tak iba vtedy nás budú milovať iní, keď sa budeme milovať samé. To je pravda na 100% a viem o tom svoje. Vzťah som si našla presne v období, kedy som bola maximálne spokojná sama so sebou a so svojím životom. Nuž a čo sa týka hendikepov a vzhľadu dlho som ich riešila, no už posledných pár rokov takmer vôbec. Asi jedine moje vlasy, takže predsa len ešte furt niečo.

    OdpovedaťOdstrániť