piatok 2. februára 2018

Čarovný Muscat

Ahoj decká, 

okrem Khasabu sme v Ománe navštívili ešte Muscat (čítaj "maskat"). Tu sme strávili dva dni. Prvý deň sme si urobili prechádzku po pobreží, druhý deň výlet na džípoch. Ako som spomínala v článku o Khasabe, Omán sa turistom ešte len otvára a aj náš pobyt na pevnine sprevádzali špeciálne opatrenia. Nemohli sme sa napríklad voľne pohybovať po prístave, ale hneď pri lodi nás vyzdvihli autá, ktoré nás previedli kontrolami a vyviezli z prístavu. Iná skupina výletníkov, ktorá mala v pláne jazdu po meste na bicykloch, bola dokonca sprevádzaná policajnou eskortou. Na úvod vo mne tieto opatrenia vyvolali zmiešané pocity a akosi sa so mnou vliekli počas celého dňa.

Po tom, ako nás auto vyviezlo z prístavu, sme sa už mohli pohybovať "po vlastných". Akonáhle sme však vystúpili z auta a prešli bránou prístavu, obkľúčilo nás asi desať Arabov - miestnych taxikárov, ktorí nám ponúkali odvoz k rôznym lokalitám. Všetci kričali, tlačili sa jeden cez druhého, v rukách držali mapky a snažili sa ukazovať nám, kam nás zoberú... Bolo to nepríjemné, proste tlupa cudzích chlapov fatálne narúša váš osobný priestor a vy sa snažíte čo najrýchlejšie sa predrať von z toho zmätku. 

Počas našej prechádzky po pobreží ešte občas nejaký okoloidúci taxikár zatrúbil, akoby čakal, že mu za jazdy naskočíte cez okno. Pobrežie lemovali obchodíky so suvenírmi, ktoré však boli tak veľmi nevkusné!!!!:D Na pár metroch štvorcových držali obchodníci také množstvo kadejakých blbostí predmetov, že moje puntičkárske, systematické a minimalistické ja sa išlo zblázniť z toho chaosu. Úplný fatal error ma však ešte len čakal na trhovisku, ktoré sa nachádzalo v uzatvorených priestoroch, kde bolo milión takýchto nevkusných obchodíkov, trilión ľudí, myši a strašný zápach z vonných tyčiniek:D Musela som odtiaľ odísť na čerstvý vzduch, lebo ak by som niekedy niekde umrela od gýču, tak jedine tam:D Nejako extrémne sme tento výlet nenaťahovali a ešte pred zotmením sme boli späť na lodi. 

Ďalší deň už bol akoby z iného sveta. Síce sme boli stále v Muscate, v rámci nášho druhého výletu sme išli viac do vnútrozemia a tu to bolo už o niečom celkom inom. Viezli sme sa 2 hodiny vyprahnutou krajinou, kde bolo čokoľvek živé raritou. Najprv sme išli po rýchlostnej ceste - normálnej asfaltovej, neskôr sme sa odpojili na vedľajšiu, terénnu, takú dosť divokú kvázi-cestu. Celý náš konvoj pozostával z cca 10 - 15 džípov, my sme sa viezli hneď v druhom, čo bolo podľa mňa super, pretože za každým autom zostával v niektorých úsekoch veľký kúdol prachu, takže možno výletníci za nami toho po ceste veľa nenafotili. Celú cestu boli okolo nás obrovské kopce, Omán je hornatá krajina. Videli sme niekoľko oáz, boli naozaj prekrásne! Na záver výletu sme mali piknik pri nádhernom jazere, ktoré lemovali kopce a niekoľko z nich trčalo priamo z jazera. 

Ománska príroda však nebola najväčším hajlajtom toho dňa:D Moje spolucestovateľky si ma v aute pod chvíľou doberali, že chlapec, ktorý šoféroval nás džíp, bude na konci výletu určite chcieť môj e-mail. Cítila som sa kus trápne, pretože zatiaľ, čo baby po slovensky hádzali džouky zo zadného sedadla na adresu mojej blížiacej sa svadby a stáda tiav, o ktoré sa budem starať, ja som vpredu držala poker face, lebo to, že by si dotyčný chlapec na mňa pýtal kontakt po 6 hodinách a 20 vetách, čo sme spolu prehodili, bol NONSENS. Lenže ono to v závere dňa naozaj prišlo:D Chlapec nás doviezol do prístavu, baby vystúpili z auta rýchlosťou blesku a ja som zrazu držala v ruke pero a papier:D Nechcelo sa mi veriť, že mi baby na tento "akt" dopriali ešte aj súkromie, ale ako sa nakoniec ukázalo, jednej z nich prišlo medzičasom zle, tak ja som si vymieňala e-mail s Arabom a moja známa zatiaľ šabľovala:D Stáva sa to aj vám?:D

No ale späť k veci. Omán ma veľmi prekvapil podmienkami, v akých tu ľudia fungujú. Krajina má silnejšiu menu ako euro, od čoho sa odvíjali aj nejaké moje predstavy o kvalite života, ale realita bola odlišná. Mnoho budov tu držalo pohromade len silou vôle a keď som občas cez niektoré otvorené okno uvidela dovnútra, bolo mi až smutno. Ani neviem, či preto, ako žijú ľudia v Ománe, alebo preto, ako žijeme my na Slovensku. Máme dosť a predsa stále málo, stále sa na niečo sťažujeme, stále nám niečo chýba. Ománska časť našej dovolenky ma naplnila pokorou a vďačnosťou za všetko. Zažila som tu pocit bezvýhradnej spokojnosti a doteraz - aj keď už mám pár týždňov po dovolenke - z neho čerpám a cítim sa bohatšia o čosi duchovné, čo som pred dovolenkou nepoznala. Ak náhodou pôjdete okolo Ománu, nezabudnite ho navštíviť. Je to čarovná krajina napĺňajúca ľudský mozog tými najhlbšími poznaniami:)


 




 

  
 





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára