Ahoj decká. Dnes sa chytím myšlienky, ktorá sa teraz intenzívne šíri internetom - že koronavírus je možno znamenie, aby sme sa nad sebou zamysleli, spomalili, upustili z prehnaných nárokov, šialeného pracovného tempa, masovej výroby, konzumného spôsobu života, produkovania odpadov atď. Zhodou okolností toto všetko prichádza v čase, kedy som si ja sama dala za cieľ spomaliť. Teda. Mojím cieľom to bolo už dlho, ale až tento rok som na tom začala naozaj pracovať.
Keď som po vysokej škole nastúpila do svojej prvej práce, nastavila som si šialené pracovné tempo a v duchu hesla čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra som nevedela prestať pracovať. Každý deň som pracovala okolo 10 hodín, pracovala som cez sviatky aj cez víkendy a keď som zrovna nepracovala, tak som na prácu myslela. Za prvý rok a pol som mala vyčerpané asi 2 dni dovolenky?! Rozpadol sa mi vzťah, kamarátov som posadila na vedľajšiu koľaj. Nebola som schopná racionálne riadiť svoj život, často som sa nestíhala ani poriadne najesť, moje osobné potreby ustupovali pracovným úlohám. Po cca dvoch rokoch prišiel zlom - jeden piatok som prišla na víkend k našim a "zložila sa". Preplakala som hodiny, zlomená, nešťastná, bez chuti do života. Vydesilo ma to tak, že som si hneď od pondelka začala strážiť čas, ktorý som trávila v práci, prestala som pracovať cez sviatky a cez víkendy a po pracovnej dobe som prestala sledovať služobné maily a odpovedať na zmeškané hovory, z času na čas som si zobrala voľno. Situácia sa trošku utriasla a ja som naozaj mala dni/týždne/mesiace, kedy ma moja práca bavila, ale... Môj chorý prístup robiť všetko na 120% a snaha vyhovieť všetkým tu zostali. Viedla som si nekonečné to do listy, v noci ma budili nevybavené úlohy. Minulý rok ma začalo trápiť trávenie. Obehala som si doktorov, vyskúšala rôzne spôsoby stravovania, nič nepomáhalo. Prestala som chodiť cvičiť, vlastne som nemala chuť chodiť kamkoľvek. Takto som fungovala asi rok, samozrejme sa to výrazne podpísalo na mojej psychike. Cítila som sa unavená, mala som problém sa sústrediť, začali mi vypadávať vlasy. Až TOTO bol po 4,5 rokoch ten impulz, kedy som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku a jediný, kto s tým môže niečo urobiť, som ja.
Zmenila som prácu. Ale čo je dôležitejšie, snažím sa - a pomaličky to ide!:) - zmeniť aj svoj prístup k úlohám. Nielen pracovným, ale akýmkoľvek a veľmi mi pomáha, že svet teraz spomaľuje so mnou. Žiaľ, takto to chodí, že občas potrebujeme, aby sa stalo niečo škaredé a veľké, aby sme si uvedomili hlbšie súvislosti a urobili zmenu. Verím, že všetkým nám je dlho, keď teraz väčšinu času trávime doma, ale je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Buď budeme otrávení šúchať papučami po byte alebo môžeme v súčasnej situácii vidieť hlbší zmysel a vyťažiť z nej maximum!:) Teraz je ten správny čas prečítať si dobrú knižku, urobiť si poriadok v počítači, pretriediť si oblečenie, urobiť "revíziu" potravín v špajzi, utrieť prach z kvetov, upgradnuť webovú stránku, zapísať sa na on-line kurz a niečo nové sa naučiť, začať písať knihu, vyskúšať nové recepty, niečo pekné si namaľovať, zacvičiť si, ráno si poleňošiť v posteli, pozrieť si film, zlepšiť sa v cudzom jazyku, porobiť drobné opravy v byte, prestavať si nábytok alebo jednoducho celý deň bez výčitiek nič nerobiť!:)
Mimochodom, ako trávite tieto dni vy? Ja som sa začítala do ďalšieho Nesba a spríjemnila si prichádzajúcu jar zopár on-line nákupmi. Baví ma, že mám viac času si jedlo nielen navariť, ale aj pekne naaranžovať a vychutnať:) Triedim si staré fotky, cvičím, pozerám filmy a momentálne vlastne nič iné robiť ani nemôžem, pretože mám poranenú nohu, ...to asi preventívne, aby bol tento proces spomalenia dôkladnejší...:) Pozdravujem vás a pekný víkend prajem:)
